Vďaka terapii Cesta môžeme objaviť, uvedomiť si a uvoľniť rôzne obmedzujúce presvedčenia, vzorce správania a bloky, ktoré nás brzdia alebo obmedzujú nielen v slobodnom vnútornom prežívaní a sebavedomí, ale zároveň majú veľký vplyv na naše vnímanie a prejav vo vonkajšom svete. To je to, čo sa vďaka dôvere, otvorenosti a pravdivému pohľadu do svojho vnútra môže klientovi udiať a deje. „Je to filozofia môjho života, používam tieto metódy pre vlastnú psychohygienu. Pomohli mi však aj mnohé iné knihy a terapeutické prístupy. Osudovým momentom bol pre mňa stav prítomnosti, vedomého bytia, v ktorom som zotrval asi týždeň. Prišlo uvedomenie, že je niečo viac, ako len to, čo vnímame a vidíme," hovorí v rozhovore terapeut Cesty Tibor Oros.
Ste terapeut, pekné „remeslo“, dobre ste si vybrali… Pracovať na sebe potrebuje predsa každý.
Mňa to hlavne veľmi napĺňa, keďže u klientov často dochádza k hlbokému otvoreniu sa…
...
Podobne si tvoríme v hlave aj rôzne programy typu „v Petržalke vždy zablúdim,“ alebo „po tridsiatke už nemôžem schudnúť“.
Deje sa to vďaka skúsenosti, ktorú viackrát zažijeme. Tomuto presvedčeniu uveríme a keď tú situáciu očakávame, naprogramujeme si ju. Niektoré presvedčenia, alebo ak chcete programy, si v sebe vytvárame tak, že o tom počúvame v detstve. Už ako malé deti prijímame informácie od rodičov a ďalších blízkych. Preberáme nielen ich pohľad na svet a seba samých, ale vnímame hlavne ich pocity a emócie v rôznych situáciách – to všetko prirodzene „nasávame“ a emočne prežívame. Preto nás emócie v terapii často spontánne privedú aj do ranného detstva.
Terapia Cesta tiež naznačuje, že všetky odpovede na svoje otázky nájdeme v sebe. Súhlasíte?
S tým súhlasím. Ako terapeutovi mi to umožňuje byť uvoľnený a dáva mi to aj slobodu – nemusím klientovi podávať svoje vlastné názory, rady a odpovede, v tomto naladení si sám sebe dovoľujem nevedieť a nehodnotiť. Často si uvedomujem, že vlastne naozaj neviem, čo je pre koho dobré a čo zlé. To, čo klient potrebuje, objaví sám. Veľmi často sme vedení, napríklad výchovou a spoločnosťou, k tomu, aby sme negatívne emócie – hnev, smútok a plač, potláčali. To sa stane návykom, mnohokrát nevedomým. A potom si myslíme, že nie je správne alebo nechceme cítiť to, čo cítime, hoci je to v určitej konkrétnej situácii adekvátne. Možno práve toto nevedomé potláčanie pocitov v nás zároveň potláča aj možnosť cítiť v sebe prirodzenú dôveru a múdrosť, v ktorej môžeme objavíť odpovede.
...
A práve to sa mi v tej knihe nezdalo, Brandon Bays opisuje, ako ľahko sa s deťmi spolupracuje, dokážu nazrieť aj na vlastné orgány, naozaj to tak je?
Niektoré deti dokážu vnútorným zrakom vidieť aj svoje orgány, iné deti svoju Cestu vnímajú veľmi hravo a dobrodružne alebo dokonca rozprávkovo. Keď si s dieťaťom vytvoríte vzájomnú dôveru, bude sa vám s ním veľmi dobre spolupracovať. Chce to však čas, trpezlivosť a najmä skúsenosti, ktoré som vtedy nemal. Ako som už spomínal, v začiatkoch som sa pri svojich deťoch cítil neisto, mal som aj obavy, aby som niečo nepokazil. Deti potrebujú hravú formu a krátky čas, neudržia dlho pozornosť. Toto je veľká téma, asi nie na jeden rozhovor.
Skúšali ste terapiu s nimi aj v dospelosti?
Zakaždým, keď pozorujem, že by ich to mohlo podporiť alebo by im to mohlo v niečom pomôcť, túto možnosť im ponúknem. No v tomto období rannej dospelosti to zatiaľ obaja odmietajú a mne neostáva nič iné, ako ich rozhodnutie rešpektovať. Mne táto filozofia, a teraz nemyslím len metódu Cesta, ale aj ďalšie terapeutické prístupy a meditácie, ktoré ma inšpirovali a ovplyvnili, dali pohľad na svet, seba a vzťahy, pochopenie a dôveru – a preto si dovoľujem dávať slobodu aj im. Môžu byť iní, môžu robiť veci po svojom.
Celý rozhovor môžte čítať tu: Zdravie.Pravda.sk:
